História

• klavichord
• klavičembalo

Klavichord mal na klávesoch vyčnievajúce mosadzné jazýčky - tangenty, ktoré sa pri hre dotýkali mosadzných strún. Neskôr bol zdokonaľovaný zvyšovaním počtu strún, takže namiesto jednej struny pre niekoľko tónov mal už v 18. storočí pre každý tón samostatnú strunu. Klavichord aj keď mal slabý zvuk, bol obľúbeným domácim nástrojom pre schopnosť tónovej modulácie - vibrovania.

Klavičembalo alebo čembalo si určilo vlastnú cestu vývoja. Na rozdiel od klavichordu tón vzniká brnkaním. Stlačením klávesu sa zdvihne tangent, na ktorom je pohyblivý brnkací zobáčik pôvodne vyrábaný z havranieho krídla. V súčasnosti ho nahradili plasty.

Tvrdiť, že vynález kladivkového klavíra má priamu súvislosť s čembalom alebo monochordom nemusí mať z odborného hľadiska opodstatnenie. Popudom určite boli obmedzené zvukové možnosti čembala a malý tónový rozsah klavichordu. Je možné, že tieto klávesové nástroje dočasne poslúžili prvým klavírom svojou stavbou ako isté provizórium. Inšpiráciou k vynálezu klavíra mohol byť aj cimbal.

Po počiatočných neúspechoch, ktoré sprevádzali kladivkový klavír v jeho vývoji, sa nakoniec presadil vďaka širokej farebnej škále tónu a tvorby dynamiky. Piano a forte. Preto aj prvé pomenovanie klavíra - pianoforte. Klavíry sa však neskôr jednoznačne uberajú svojou vlastnou cestou vývoja. 
 

Vynález kladivkového klavíra z roku 1709 pripisujú historici Bartolomeovi Cristoforimu (1655-1731). Jeho klavír  nepriniesol v začiatkoch skoro žiadne nadšenie medzi hudobníkmi ani poslucháčmi.

Onedlho postavil podobný nástroj  Francúz J. Maurius a Nemec Gottlieb Schrőtter z Drážďan. K všeobecnej popularite klavíra dopomohol asi v roku 1726 freiburský staviteľ klavírov a organov Gottfried Silbermann.

Viedensky model mechaniky vynašiel Johann Andreas Stein v rolu 1778. Preslávil ju až viedenský staviteľ Johannes Andreas Streicher.

Viedenské krídla majú kladivká pokryté jelenicou. Kladivko sa pohybuje vo vidličke spojenej s klávesom na jeho konci. Tlmiče sú umiestnené spoločne v drevenom ráme nad strunami.  Tón klavíra s touto mechanikou je guľatý, flautovo zafarbený, avšak pružnosť klávesov je dosť nemotorná.
 

Dnešný klavír má v podstate mechaniku vynájdenú Sebastiánom Érardom v Paríži. Je to tzv. dvojitá opakovacia mechanika - ,,francúzska”. Poskytuje možnosť opakovať čo najrýchlejšie ten istý tón. Ide o dômyselný, ale veľmi zložitý pákový systém.

Až mechanika, ktorú vynašiel John Broadwood okolo roku 1780 dosiahla pružnejšie opakovanie tónov a ľahší chod klávesov. Ide o model anglickej mechaniky. Tón klavírov anglického typu je nosný a spevný.


Konštrukčný vývoj klavírov konči v druhej polovici 20. storočia. Výrobcovia sa sústreďujú už viac na zdokonaľovanie výrobných technológii.

Príchod klavíra predurčil klavichord a čembalo na zabudnutie. Podarilo sa mu to len na určitý čas. Je pravda, že interpretácia hudby na klavichorde je dnes už viac atrakciou ako pravidlom. O čembale sa to povedať nedá, ktoré si našlo vedľa klavírov svoje dominantné postavenie v sólovej hre ako i v orchestroch.